• Vážení návštevníci fóra,

    aby ste sa mohli aktívne zapájať do diskusií alebo vytvárať vlastné témy a príspevky, potrebuje účet v hre a ZAREGISTROVAŤ SA TU!

la-ranita

DeletedUser

Guest
Blesk preťal oblohu a vietor mu pískal pri ušiach, kým utekal lesom. Stromy sa lámali, voda z potoka sa vylievala a on kľučkoval medzi touto skazou.
No aj tak za sebou počul ťažké kroky svojich prenasledovateľov.
Bol už na pokraji síl a počul, ako ho postupne dobiehajú.
Utekal pri potoku, ktorý chcel prekročiť, lebo jeho prenasledovatelia by sa neodvážili cez neho prejsť, ale kvôli ustavičnému pršaniu sa voda zdvihla a keby sa aj pokúsil ho preplávať, tak silný prúd by ho strhol so sebou.
Rozmýšľal kam ďalej, keď pochod jeho myšlienok zrazu zastavila krutá bolesť v pravej nohe. Rýchlo sa na ňu pozrel a všimol si, že mu z nej trčí dlhý šíp. Pozrel za seba a videl ako ďalší prenasledovatelia naťahujú luky, pripravení vystreliť.
No práve toto obyčajné obzretie znamenalo krutý koniec všetkého, čo poznal.
Neskoro zaregistroval, že niekoľko metrov pred ním sa končí les a nasleduje strmý pád priamo do potoka, ktorý sa za posledných pár hodín zmenil na ničivú rieku.
Zrazu padal a s otvorenou náručou prijal jeho dlho očakávajúci koniec.
Pri páde do rieky si rozbil hlavu o kameň a keď sa okolo neho obtočila temnota, mysliac si, že je to jeho koniec, upadol do dlhého spánku s nebadaným úsmevom na tvári.


„Lisa! Stoj! Vieš, že takto ďaleko nemáme chodiť!“ obzrela som sa za seba a zbadala, že Michael sa snaží ku mne rýchlo dostať. Kým on pomaly utekal, sadla som si medzi kvety a rozhodla sa upliesť si veniec.

Keď konečne dobehol, mala som ho skoro celý hotový. Zadychčane sa zvalil na zem vedľa mňa a ťažko odfukoval. Po dlhej chvíli, ktorú sme prešli mlčaním sa na mňa pozrel vyčítavým pohľadom a už stý raz spustil jeho obľúbenú vetu.

„Nemôžeš chodiť tak ďaleko od domova. V týchto lesoch“ zamračeným pohľadom pozrel na les, začínajúci sa pár metrov od lúky „sa skrývajú všelijaké nebezpečenstvá, nie je len tak pre nič za nič zakázaný.“ Svoj zamračený pohľad presmeroval na mňa. Čakal, kým mu niečo poviem, ale už som mu nemala čo povedať. Veľakrát sme sa na túto tému pohádali.
Postavila som sa s tým, že sa pôjdem ďalej prejsť. Michael najprv nechcel ísť... Chcel sa už vrátiť domov, ale nakoniec som ho presvedčila.
Každý vie, že má pre mňa slabosť, nijako neskrýva jeho city ku mne. Pozná ma zo všetkých ľudí najlepšie, ale navždy bude len ako môj brat. Vravieval mi, ako si vie predstaviť nás dvoch spolu žiť na útulnej farme, neďaleko zhromažďovania stád, kam by každý deň chodil, zatiaľ čo ja by som sa starala o domácnosť. Ale to nie je život pre mňa.

Počas prechádzky sme viac neprehovorili ani slova a mne to vyhovovalo. Čím sme šli ďalej, tým sme viac videli akú spúšť po sebe nechala búrka, ktorá tadeto prehrmela pred tromi dňami. Bolo mi ľúto vidieť toľko skazy na prírode.
„Počuješ to?“ spýtala som sa Michaela.

„Čo mám počuť?“ nechápavo sa na mňa zahľadel.

„Vodu, žblnkanie vĺn. Niekde nablízku musí byť nejaká voda.“ S iskričkami v očiach som sa na neho pozrela a rozbehla sa do lesa. Nereagovala som na jeho varovania a príkazy, nech sa vrátim.
Mala som pocit, ako keby ma tá voda volala. Ako keby sa vánkom niesol šepot môjho mena.
„Lisa.... Lisa...“
Stromy ako keby sa mi uhýbali a vytvárali cestičku priamo tam, kde som mala namierené. Nevedela som kam idem, ani prečo tam idem, ale vedela som, že tam musím ísť, nech ma tam čaká čokoľvek.

Každým krokom som viac počula, ako vlny narážajú do skál. Vedela som, že som blízko.
Vyšla som spoza stromu a predo mnou sa objavila rieka plná života. Započúvala som sa do krásnych zvukov prírody a prechádzala sa popri rieke.

Išla som ku kraju čo najbližšie a zrazu som ho uvidela. Bol v rieke, zapletený v spleti konárov. Z hlavy mu tiekla krv a nehýbal sa. V hlave sa mi rozprúdil roj myšlienok „Žije? Kto to je? Čo sa mu stalo?“ pýtala som sa samej seba.

„Lisa!! Lisa, kde si?!“ počula som Michaela, ako sa ma snaží nájsť.

„Tu!“ zakričala som mu naspäť a dúfala som, že ma čoskoro nájde.

„Konečne, bál som sa o teba.“ Ozvalo sa mi spoza chrbta.

Otočila som sa na neho so slovami „Pomôž mi ho odtiaľ vytiahnuť.“

Nečakala som na jeho nechápavé otázky a ešte nechápavejší pohľad, už som smerovala do rieky, k záhadnému mužovi. Michael šiel za mnou, ale keď ho zbadal, tak úplne skamenel.

Nahnevane som sa spýtala „Tak pomôžeš mi?“

To stačilo na to, aby sa spamätal, čochvíľa bol záhadný muž von z vody. Položili sme ho na chrbát a všimla som si, že okrem rozbitej hlavy mu tiež z nohy trčí kus, už zlomeného šípu.
No dýchal. A to bolo podstatné.

Rozhodli sme sa ho vziať do starej stodoly, nebola ďaleko a už tam nikto nechodí, takže sa vyhneme nepríjemným otázkam.

V stodole som pre neho pripravila čisté miesto a pustila sa do ošetrovania jeho rán. Michael zatiaľ vedľa mňa mlčky stál, občas mi niečo podal, keď som ho o to požiadala a zachmúreným pohľadom si prezeral neznámeho muža.

Po ošetrení všetkých rán som sa rozhodla, že s ním zostanem na noc. Nemôže tu byť sám a aj tak by sa po mne nikto nezháňal. Michael zo začiatku namietal, ale nakoniec po dlhom presviedčaní mi ustúpil.

Zobudila som sa na zvláštny pocit, že ma niekto sleduje.
Prudko som sa posadila a obzrela sa na neznámeho muža. Nebol to len pocit. Sedel na provizórnej posteli a zvedavým pohľadom si ma premeriaval.

Pozrela som sa mu do očí a... Asi mi srdce vynechalo jeden úder. Také krásne oči som nikdy nevidela. Boli... Ani opísať sa to nedá. Mala som pocit, že v nich vidím všetky lesy sveta.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala a konečne sa mi podarilo vydať hláska.

„Kto si?“ spýtala som sa ho.

No on si ma stále len od hlavy po päty prezeral. Podišla som k nemu bližšie a sadla si oproti nemu.

„Ako sa voláš?“ znova som sa ho to pokúsila spýtať, no on mi len uprene hľadel do očí. Pokúsila som ho znova niečo spýtať, možno mi nerozumel, keď zraz prehovoril zachrípnutým hlasom.

„Nepamätám sa. Čo sa mi stalo?“ poobzeral sa okolo seba ako keby si až teraz uvedomil, že je na nejakom neznámom mieste.

Predstavila som sa mu a začala opisovať, ako som ho našla. Zrazu si začal zmotávať obväz z nohy, ako keby prepočul, čo som mu teraz povedala. Pozrela som sa mu na hlavu, kde ešte včera bola hlboká rana a teraz tam nemal nič. Medzitým si zmotal obväz a na nohe tiež nič nemal. Ani jazvičku. Nechápala som tomu.

Zrazu prišiel Michael. Zapýrila som sa a odskočila od neznámeho ako keby nás prichytil pri nejakej nekalej činnosti.

„Tak už sa ti zobudil?“ nahnevane povedal. Stále som všetkému viac a viac nechápala. Prečo je Michael taký nahnevaný?

Nepustil ma k slovu a pokračoval „Zabudni na mňa. Nechápem, ako som mohol byť taký hlúpy. Už budeš mať odo mňa navždy pokoj.“ Odkráčal zo stodoly. Chcela som sa za ním rozbehnúť a spýtať sa ho na to, čo sa stalo, no nevedela som sa pohnúť, len tupo civieť na miesto, kde ešte pred chvíľou stál.

V tom ma neznámy chytil za ruku a usmial sa za mňa so slovami „To nič. Nestojí ti za to.“
A ja som tomu uverila.

Niekoľko dní sme takto spolu prežili a zo stodoly som vychádzala, len keď som šla pre jedlo a vodu.
Zo začiatku bol strašne milý a v jeho očiach som sa strácala, no čím ďalej, tým z neho sršal väčší chlad.

Raz ma poprosil, aby som ho zobrala na miesto, kde som ho našla. Začínala som mať pocit, že si začína spomínať na to, kým je, no nechcela som sa ho na to pýtať. Dúfala som, že mi to všetko povie sám.

Na ďalší deň som sa ho rozhodla zobrať k rieke. Slnko svietilo a vtáci spievali. Keď sme dorazili všimla som si jednu zásadnú vec. Že rieka sa zmenila na potôčik. Skoro všetka voda za tých pár dní zmizla. Otočila som sa na neznámeho v domnienke, že ešte stále ide za mnou, no jeho nikde nebolo.

Preľaknuto som sa začala otáčať okolo seba, keď sa zrazu objavil predo mnou. Vyzeralo to, ako keby sa zhmotnil zo vzduchu. No najstrašidelnejší bol chlad, ktorý mu vychádzal z očí. Pristúpil ku mne a s vyčítavým pohľadom povedal jedinú vetu.

„Nemala si ma zachrániť.“

Zrazu zmizol presne tak, ako sa objavil.

Všetci vtáci stíchli a niekde v okolí zašuchotalo lístie. Medzi stromami predo mnou sa objavilo ohavné stvorenie, aké som ešte nikdy nevidela. Prisahala by som, že som počula biť svoje srdce.

Stvorenie vytiahlo dlhý nôž a so slizkým úsmevom sa ku mne postupne približovalo.

Ešte som nemohla zomrieť. Ničomu som nechápala. Prečo som mala neznámeho nájsť? Prečo mi povedal, že som ho nemala zachrániť? Prečo sa zachoval tak, ako sa zachoval? Prečo ma Michael opustil? Samé prečo. Bolo tu ešte veľa otázok, veľa nezodpovedaného. Ale ako sa stvorenie stále približovalo vedela som, že odpovede sa už nikdy nedozviem.

Videla som, ako zdvihol nôž a zapichol mi ho na miesto, kde má byť srdce.

Niekto ma volal. Podobne ako vánok, keď som našla neznámeho, aj teraz som tichučko počula niekoho šepkať moje meno. Už idem. Pomyslela som si. A poslednýkrát zatvorila oči.
 
Hore