DeletedUser86
Guest
Ľudia s Elfmi postávali na námestí, radovali sa z prichádzajúcich Vianoc a v rukách držali hlboké čaše plné kúzelnej medoviny od Elfských alchymistov, ktorá dozrievala vždy pred dňom zimného slnovratu. Deti pobehovali okolo stánkov s jedlom a pitím, ženy dokončovali posledné prípravy na jedlá všetkých možných druhov od výmyslu sveta, vzájomne si pomáhali a vymieňali recepty a muži, ako už tradične, nosili drevo z horských lesov, mramorom zdobili stred námestia okolo obrovského ihličnatého stromu a kuli z kvalitnej elfskej ocele ozdoby na vztýčený, mohutný strom. Vždy v tento čas prichádzali víly z bájnych krajov na 24. december rozsvietiť obrovský vianočný strom svojími kúzlami a preto muselo byť všetko pripravené a hotové na čas.
No tento rok bolo nakoniec všetko úplne iné. Aj napriek magickej histórii elfov a veľkolepých objavov ľudí, ktorí spolu po stáročia nažívali, obyvatelia mesta zistili, že zďaleka nepoznali všetky tajomstvá Zeme.
Deti elfov a ľudí netrpezlivo pobehovali okolo bujného ihličnatého stromu, ktorý sa ťahal až k nebesám. Navzájom sa naháňali, spievali si a tešili sa z prichádzajúcich Vianoc. No čosi magické upútalo ich pozornosť. K zemi sa pomaly blížilo jagavé svetlo, padajúce z neba. Nie, nebola to hviezda, ani kométa. Bola to veľká, hustá snehová vločka. S ľahkosťou dopadla na rozrobený mramorový chodník okolo stromu, na chvíľku sa zatrblietala, ožiarila svoje okolie a za veľkého híknutia detí zmizla. Deti smutne hľadeli na nádejnú predzvesť prichádzajúcej snehovej nádielky. No v tom sa okolím roznieslo ešte hlasnejšie híknutie, pretože na to samé miesto padla ďalšia veľká vločka, ktorá zotrvala na mramorovom chodníku o čosi dlhšie. To už ale upútalo pozornosť dospelých, ktorí sa postupne odoberali od rozrobenej práce do kruhu plného detí.
Nastalo úplne bezvetrie a nebo začali osvetľovať padajúce vločky, ktoré vždy skončili na tom istom mieste, no čoraz pomalšie sa roztápali a mizli. Vločky sa spájali do tenkej špirály, ktorá sa elegantne vztáčala do vzduchu a postupne sa menila na pevný diamantový piedestál z ktorého sálal mrazivý chlad a perleťové svetlo. Vločky padali husto ako vodopády v horských lesoch a dotvárali vznikajúci piedestál. Bol to magický, dych berúci výjav. Nazhromaždení občania mesta z úžasu onemeli a čakali. Nikto sa ani len nepohol.
V tom preťal nebo blesk a od hviezdy Polárky doliehali k zemi jagavé vlny silnej žiary, ktorá dokázala na chvíľku urobiť z noci deň. Ľudia a Elfovia si zakrývali oči pred oslepujúcim jasom, ktorý striedala hlboká tma. Na to sa otriasla zem, vzuch preťali výkriky a následne mesto v zahalenej tme ožiaroval obrovský neznámi tvor, ktorý okupoval svoj vlastný piedestál.
Krajšej bytosti snáď v celej Zemi nebolo, básnici by nenašli slová vo svojich mysliach, historici by neopísali to, čo by videli a ľudia, nemí, stojací s otvorenými ústami sledovali, čo sa bude diať. Deti sa schovávali za vlastných rodičov a očami skúmali obrovské krídla vysokého anjela, ktoré sposobili prichádzajúcu jagavú žiaru a vírili do okolia kúzelný prach. Pred nimi stál tvor, ani žena ani muž, dlhé strieborné vlasy mu poletovali okolo tváre a tyrkysové oči sálali aj tie posledné zvyšky náznakov tepla z okolitého vzduchu. Postava anjela bola zakrytá dlhým plášťom z drahokamov. Keď anjel preskúmal pohľadom námestie, elegantne zostúpil z piedestálu, spojil pred seba svoje strieborné ruky a jedným výdychom zodvihol vietor, privolal mračná a z neba začal padať hustý, biely sneh.
Nemohol to byť nik iný, ako Kráľ Zimy! Elfovia po stáročia počúvali mýty od prastarých mudrcov o mystickom stvorení zo severských nebies, no tak, ako všetky iné báje a povesti, ani tejto nepripisovali reálny význam. A tak naďalej hľadeli a sledovali, čo sa bude diať. Kráľ Zimy podišiel k pripravovanému vianočnému stromčeku a svojimi ľadovými perami sa dotkol ihličky. V tom sa celá krajina začala meniť. Padajúci snech neustával, voda zamŕzala, zem pokrývaľ ľad a chlad. Sneh padal a padal…
V tom sa Kráľ Zimy otočil k ľuďom a začal nadpozemsky spievať:
Dary Neba, dary Zeme, každý rok tu sú,
Ľudia berú neochvejne, myslia si, že smú
No Zem je stará, Nebo slabé, vždy v pravý tento čas,
Preto som tu ja, Kráľ Zimy, nenechám to tak!
Dlhú dobu, dlhé roky, len prizerať sa smiem,
No nastal deň a prišla noc, kedy len ja zasiahnem!
Okúsite tú moju zimu, sneh, svieži vzduch a ľad,
Nechám vyplakať Nebo, oddýchnuť Zem, kým nepoviem inak.
Chrániť Nebo, chrániť Zem, to je moja cnosť,
no nebojte sa, podelím sa, v tento čas mám darov dosť!
Pristúpte len bližšie k stromu, v túto chladnú noc,
pozrite sa pozornejšie na magickú moc!
Prečkáte vy úspešne čas zimného kráľostvá,
oddýchne si Zem aj Nebo a vaše mesto zajasá!
No tento rok bolo nakoniec všetko úplne iné. Aj napriek magickej histórii elfov a veľkolepých objavov ľudí, ktorí spolu po stáročia nažívali, obyvatelia mesta zistili, že zďaleka nepoznali všetky tajomstvá Zeme.
Deti elfov a ľudí netrpezlivo pobehovali okolo bujného ihličnatého stromu, ktorý sa ťahal až k nebesám. Navzájom sa naháňali, spievali si a tešili sa z prichádzajúcich Vianoc. No čosi magické upútalo ich pozornosť. K zemi sa pomaly blížilo jagavé svetlo, padajúce z neba. Nie, nebola to hviezda, ani kométa. Bola to veľká, hustá snehová vločka. S ľahkosťou dopadla na rozrobený mramorový chodník okolo stromu, na chvíľku sa zatrblietala, ožiarila svoje okolie a za veľkého híknutia detí zmizla. Deti smutne hľadeli na nádejnú predzvesť prichádzajúcej snehovej nádielky. No v tom sa okolím roznieslo ešte hlasnejšie híknutie, pretože na to samé miesto padla ďalšia veľká vločka, ktorá zotrvala na mramorovom chodníku o čosi dlhšie. To už ale upútalo pozornosť dospelých, ktorí sa postupne odoberali od rozrobenej práce do kruhu plného detí.
Nastalo úplne bezvetrie a nebo začali osvetľovať padajúce vločky, ktoré vždy skončili na tom istom mieste, no čoraz pomalšie sa roztápali a mizli. Vločky sa spájali do tenkej špirály, ktorá sa elegantne vztáčala do vzduchu a postupne sa menila na pevný diamantový piedestál z ktorého sálal mrazivý chlad a perleťové svetlo. Vločky padali husto ako vodopády v horských lesoch a dotvárali vznikajúci piedestál. Bol to magický, dych berúci výjav. Nazhromaždení občania mesta z úžasu onemeli a čakali. Nikto sa ani len nepohol.
V tom preťal nebo blesk a od hviezdy Polárky doliehali k zemi jagavé vlny silnej žiary, ktorá dokázala na chvíľku urobiť z noci deň. Ľudia a Elfovia si zakrývali oči pred oslepujúcim jasom, ktorý striedala hlboká tma. Na to sa otriasla zem, vzuch preťali výkriky a následne mesto v zahalenej tme ožiaroval obrovský neznámi tvor, ktorý okupoval svoj vlastný piedestál.
Krajšej bytosti snáď v celej Zemi nebolo, básnici by nenašli slová vo svojich mysliach, historici by neopísali to, čo by videli a ľudia, nemí, stojací s otvorenými ústami sledovali, čo sa bude diať. Deti sa schovávali za vlastných rodičov a očami skúmali obrovské krídla vysokého anjela, ktoré sposobili prichádzajúcu jagavú žiaru a vírili do okolia kúzelný prach. Pred nimi stál tvor, ani žena ani muž, dlhé strieborné vlasy mu poletovali okolo tváre a tyrkysové oči sálali aj tie posledné zvyšky náznakov tepla z okolitého vzduchu. Postava anjela bola zakrytá dlhým plášťom z drahokamov. Keď anjel preskúmal pohľadom námestie, elegantne zostúpil z piedestálu, spojil pred seba svoje strieborné ruky a jedným výdychom zodvihol vietor, privolal mračná a z neba začal padať hustý, biely sneh.
Nemohol to byť nik iný, ako Kráľ Zimy! Elfovia po stáročia počúvali mýty od prastarých mudrcov o mystickom stvorení zo severských nebies, no tak, ako všetky iné báje a povesti, ani tejto nepripisovali reálny význam. A tak naďalej hľadeli a sledovali, čo sa bude diať. Kráľ Zimy podišiel k pripravovanému vianočnému stromčeku a svojimi ľadovými perami sa dotkol ihličky. V tom sa celá krajina začala meniť. Padajúci snech neustával, voda zamŕzala, zem pokrývaľ ľad a chlad. Sneh padal a padal…
V tom sa Kráľ Zimy otočil k ľuďom a začal nadpozemsky spievať:
Dary Neba, dary Zeme, každý rok tu sú,
Ľudia berú neochvejne, myslia si, že smú
No Zem je stará, Nebo slabé, vždy v pravý tento čas,
Preto som tu ja, Kráľ Zimy, nenechám to tak!
Dlhú dobu, dlhé roky, len prizerať sa smiem,
No nastal deň a prišla noc, kedy len ja zasiahnem!
Okúsite tú moju zimu, sneh, svieži vzduch a ľad,
Nechám vyplakať Nebo, oddýchnuť Zem, kým nepoviem inak.
Chrániť Nebo, chrániť Zem, to je moja cnosť,
no nebojte sa, podelím sa, v tento čas mám darov dosť!
Pristúpte len bližšie k stromu, v túto chladnú noc,
pozrite sa pozornejšie na magickú moc!
Prečkáte vy úspešne čas zimného kráľostvá,
oddýchne si Zem aj Nebo a vaše mesto zajasá!
Prílohy
Naposledy upravené moderátorom: