• Vážení návštevníci fóra,

    aby ste sa mohli aktívne zapájať do diskusií alebo vytvárať vlastné témy a príspevky, potrebuje účet v hre a ZAREGISTROVAŤ SA TU!

Sarlotta

Sarlotta

Šepkajúci golem
Boli časy, keď Valentín u nás neexistoval. Alebo sa o ňom nehovorilo, ani sa neoslavoval. V tom čase som čítala Tajný denník Adriana Mola od Sue Townsendovej. Nasmiala som sa ako blázon, aj zamyslela. Nuž výborná kniha pre pubišku to bola. Lenže sa tam písalo o akomsi čudnom sviatku – Valentínovi. Že si písali Valentínky a Adrian vždy dostal Valentínku iba od mamy a strašne chcel, aby mu napísala jeho veľká láska Pandora. A dávali si darčeky a on ako puberťák práve tie od mamy neznášal. No ale veď ktorý puberťák by sa už srdiečkoval s mamou???
A od tých čias som rozmýšľala nad tým čudným sviatkom, že to je teda asi iba v Anglicku, že u nás to nie je a mohlo by byť. Že ja by som tak strašne chcela dostať od niekoho – teda od nejakého tajného ctiteľa Valentínku. Ale nikdy nič, nuž čo už. To som mala asi 12 až 14.
Prešli roky, na toto som dávno zabudla, keď tu zrazu – BUM! Začal sa sviatok oslavovať aj u nás a všade boli srdiečka a čokoláda a plyšáky so srdiečkami a nápismi I love you!!!
A ako na potvoru, žiadny tajný ani verejný ctiteľ, ktorý by mi nejaké to srdiečko dal alebo poslal.
A potom toho bolo tak strašne veľa na toho Valentína, že to už každému liezlo krkom, srdiečka vyskakovali z telky, z rádia, z novín, človek sa pomaly bál otvoriť konzervu, aby z nej nevyskočilo srdiečko. Už som o ne ani nestála. A presne vtedy, keď o niečo najmenej stojíte, tak to príde.
S drahým sme sa našli tesne pred Valentínom. Teda okukávali a kamarátili sme sa už dlho, len kým sme sa obaja odhodlali a rozkývali, tak nám to teda trvalo. Nuž ale prvá pusa padla práve pár dní pred Valentínom. Lenže ten sviatok mi asi naozaj nie je súdený. Od začiatku naše Valentínovanie sprevádzajú katastrofy.
Hneď ten prvý rok som práve na Valentína odišla so žiakmi na sústredko. Moje pubišky (16 r.) boli síce najprv trochu skeptické, že nemôžu byť v ten deň so svojimi frajermi, (aj ja, ale nemohla som sa priznať, že stará koza učiteľka je čerstvo zaláskovaná :) ) Ale ale išlo nám o výhru v súťaži a chceli sme makať a iný termín nám nevyšiel. Tak to bol Valentínsky víkend. Nakoniec sme sa osrdiečkovali navzájom a bolo to super. Lenže môj drahý mi zavolal a namiesto vyznávania lásky mi povedal, že si zlomil prst, že má ruku v sádre a bolo po telefónnej romantike.
Na ďalší rok sme sa vybrali na Valentína do reštaurácie na veži. Že bude krásny romantický výhľad na mesto. A čo bolo? Hmla! Videli sme akurát tak seba v tmavých oknách. Ani večera za moc nestála.
Na ďalší rok sme sa vybrali na na Valentínsky víkend na lyžovačku. A ako na potvoru práve zliezol z kopcov sneh.
Na ďalší rok si moja mama zlomila obidve nohy, takže sme ju nasťahovali k nám. A… bolo po romantike.
Na ďalší rok nám romantiku pokazil kocúr – náš miláčik – keď prišiel dotrhaný, dobitý a museli sme ho ratovať u veterinára.
A takto nás rok čo rok sprevádzajú na Valentína rôzne druhy katasrof. Už sa na tom len smejeme, lebo my máme vlastne Valentína po celý rok. Stále sa ľúbime, tak si to nemusíme za každú cenu dokazovať práve na ten jeden konkrétny deň. Ale napriek tomu sa o to stále pokúšame.
Tento rok sme sa vybrali n Valentínsku lyžovačku. Zároveň osláviť naše výročie. Sneh tentokrát bol Lenže sme začali lyžovať deň pred tým. Nuž a ako to dopadlo? Celí šťastní, že sme sa po pár rokoch konečne dostali na lyže, sme sa tam tak vybláznili a zabudli sme, že už sme starší a bez kondičky, že sme sa ráno na Valentína zobudili s takou strašnou svalovicou, že sme celý deň iba aukali a jojkali pri každom kroku. Vstať z postele? Au Au AAAAUUUU. No čo je babička, vstávaj! Dolu po schodoch na raňajky??? Joj, au, moje nohy.
Čašník si myslel, že sme utrpeli nejaký úraz. Romantická lyžovačka? Počkaj ma, nevládzem, au, bolia ma nohy! A že romantický večer? Miláčik vieš čo, pozrime si radšej nejaký film, ja sa nevládzem ani pohnúť. Nuž čo, deduško, tak to zapni. :)

Tak aj toto je Valentín.