DeletedUser
Guest
Zima.
Sneh.
Mráz.
Bolo to jediné, čo sme videli.
Jediné, čo sme cítili.
Asi vás zaujíma, ako to všetko začalo. Tak my vám to porozprávame. Poďte bližšie a započúvajte sa do príbehu mrazu. Príbehu bojov, zrady, smrti a nakoniec aj spravodlivosti.
Všetko to začalo už veľmi, veľmi dávno. Na najsevernejšom mieste Sínskeho polostrova, kde nikdy žiadna ľudská, ani elfská noha nevkročila. Naše prvé spomienky sú na nepretržitú zimu. Ale príjemnú zimu. Sneh nás objímal svojimi dlhými bielymi rukami a my sme si to užívali. Užívali sme si pocit chladu. Užívali sme si temnotu, ktorá sa nám rozlievala okolo srdca.
„Dielo je dokonalé...“ počuli sme v diaľke šepkať niečí hlas.
„Počúvajte ma... Nasledujte ma...“ hlas sa stále približoval... Mátal nás v temnote.
„Otvorte oči.“ chladný príkaz nám prenikol do špiku kostí. A otvorili sme oči.
Pred nami stála krásna bytosť, moc krásna na to, aby bola z tohto sveta. Víril sa okolo nej sneh a pri každom jej pohybe sa tvorili nové vločky, cencúle za ňou zliezali zo stropu. A bola veľká... Týčila sa nad nami všetkými, ako bohyňa. Ale aj napriek jej zjavu, odniekiaľ sme vedeli, že to nie je bohyňa.
V hlave sa nám rozozvučal hlas, ktorý niečo šepkal. Obrovská ľadová čarodejnica. Áno, to je meno ako stvorené pre ňu.
„Moji traja ľadoví obri.“ Jej hlas sa niesol malebnou miestnosťou, v ktorej sme sa nachádzali a bol chladný, ako ten najhladnejší severák.
„Vitajte na tomto svete. Vitajte.“ Prebodávala nás pohľadom jej číro bielych očí.
„Mám pre vás veľmi dôležitú úlohu.“ Pristúpila bližšie, pričom jej pohyby vyzerali, ako keby sa kĺzala po ľade.
„Budete ma nasledovať...“ nestihla dopovedať vetu a zrazu sa ozvala rana ako z dela. A po nej nasledoval krik. Ohlušujúci, burácajúci jas miliónov bytostí.
„Démoni.“ Zašepkala čarodejnica.
„Zabite ich!“ prikázala nám a zmizla spolu so závanom vetra.
Vyšli sme von a s hrôzou sme sledovali bytosti, ktoré sa na nás hrnuli.
No na strach nebol čas. Začal sa boj.
Skutočný boj o život. V nás sa objavila sila, o ktorej sme nevedeli. Tiekla po nás čierna krv od bytostí, ktoré na nás útočili. Možno boj trval pár hodín. Možno pár dní. No možno aj niekoľko rokov. Čas sa zastavil dal nám slobodu. Vyzeralo to na nekonečný boj, keď sa zrazu otvorilo nebo.
Všetky oblaky vytvorili cestičku, pre bytosť s veľkými čiernymi krídlami.
Letela priamo k nám s vystretou rukou. Chceli sme sa jej brániť, ale bolo to, ako keby sme zamrzli.
Obalila nás prudká žiara. Keď pominula cítili sme neopísateľný pocit. Pocit šťastia. Obzreli sme sa okolo seba a všetky bytosti už neboli také temné... Práve naopak, boli neopísateľné krásne.
„Nie!! To nie je možné!“ obzreli sme sa za tým škriekajúcim hlasom a na kopci sme zbadali postavu starej ženy... Ľadovej čarodejnice. Už sa nám ani zďaleka nezdala byť taká krásna a veľkolepá ako predtým, práve naopak.
„Všetkých vás preklínam!“ skríkla a začala niečo rozprávať v jazyku, ktorému nerozumieme. Vietor sa zdvihol a čakali sme, kedy nás pohltí, keď sa zrazu niečo zvrtlo. Ľad jej začal oblizovať nohy a postupne išiel vyššie a vyššie. Sledovali sme hrôzu v jej očiach, keď poslednýkrát vydýchla a zamrzla.
„Ona sa raz vráti.“ Ozvala sa bytosť s krídlami „No vtedy bude na svete duša takého čistého srdca, aké nemá nik. A tá duša nás zachráni.“ Odletel, ani sme sa nič nestihli spýtať.
Zrazu všetko zmizlo. Osameli sme v bielej pustatine. Nevedeli sme, čo ďalej, no pobrali sme sa, kam nás nohy ťahali. Do neprebádaného sveta. A všade, kde sme sa zastavili sme dávali dary, pomáhali ľuďom a rozprávali príbeh. A koniec príbehu sme vždy zavŕšili jednou vetou.
Dobro vždy víťazí nad zlom.
Sneh.
Mráz.
Bolo to jediné, čo sme videli.
Jediné, čo sme cítili.
Asi vás zaujíma, ako to všetko začalo. Tak my vám to porozprávame. Poďte bližšie a započúvajte sa do príbehu mrazu. Príbehu bojov, zrady, smrti a nakoniec aj spravodlivosti.
Všetko to začalo už veľmi, veľmi dávno. Na najsevernejšom mieste Sínskeho polostrova, kde nikdy žiadna ľudská, ani elfská noha nevkročila. Naše prvé spomienky sú na nepretržitú zimu. Ale príjemnú zimu. Sneh nás objímal svojimi dlhými bielymi rukami a my sme si to užívali. Užívali sme si pocit chladu. Užívali sme si temnotu, ktorá sa nám rozlievala okolo srdca.
„Dielo je dokonalé...“ počuli sme v diaľke šepkať niečí hlas.
„Počúvajte ma... Nasledujte ma...“ hlas sa stále približoval... Mátal nás v temnote.
„Otvorte oči.“ chladný príkaz nám prenikol do špiku kostí. A otvorili sme oči.
Pred nami stála krásna bytosť, moc krásna na to, aby bola z tohto sveta. Víril sa okolo nej sneh a pri každom jej pohybe sa tvorili nové vločky, cencúle za ňou zliezali zo stropu. A bola veľká... Týčila sa nad nami všetkými, ako bohyňa. Ale aj napriek jej zjavu, odniekiaľ sme vedeli, že to nie je bohyňa.
V hlave sa nám rozozvučal hlas, ktorý niečo šepkal. Obrovská ľadová čarodejnica. Áno, to je meno ako stvorené pre ňu.
„Moji traja ľadoví obri.“ Jej hlas sa niesol malebnou miestnosťou, v ktorej sme sa nachádzali a bol chladný, ako ten najhladnejší severák.
„Vitajte na tomto svete. Vitajte.“ Prebodávala nás pohľadom jej číro bielych očí.
„Mám pre vás veľmi dôležitú úlohu.“ Pristúpila bližšie, pričom jej pohyby vyzerali, ako keby sa kĺzala po ľade.
„Budete ma nasledovať...“ nestihla dopovedať vetu a zrazu sa ozvala rana ako z dela. A po nej nasledoval krik. Ohlušujúci, burácajúci jas miliónov bytostí.
„Démoni.“ Zašepkala čarodejnica.
„Zabite ich!“ prikázala nám a zmizla spolu so závanom vetra.
Vyšli sme von a s hrôzou sme sledovali bytosti, ktoré sa na nás hrnuli.
No na strach nebol čas. Začal sa boj.
Skutočný boj o život. V nás sa objavila sila, o ktorej sme nevedeli. Tiekla po nás čierna krv od bytostí, ktoré na nás útočili. Možno boj trval pár hodín. Možno pár dní. No možno aj niekoľko rokov. Čas sa zastavil dal nám slobodu. Vyzeralo to na nekonečný boj, keď sa zrazu otvorilo nebo.
Všetky oblaky vytvorili cestičku, pre bytosť s veľkými čiernymi krídlami.
Letela priamo k nám s vystretou rukou. Chceli sme sa jej brániť, ale bolo to, ako keby sme zamrzli.
Obalila nás prudká žiara. Keď pominula cítili sme neopísateľný pocit. Pocit šťastia. Obzreli sme sa okolo seba a všetky bytosti už neboli také temné... Práve naopak, boli neopísateľné krásne.
„Nie!! To nie je možné!“ obzreli sme sa za tým škriekajúcim hlasom a na kopci sme zbadali postavu starej ženy... Ľadovej čarodejnice. Už sa nám ani zďaleka nezdala byť taká krásna a veľkolepá ako predtým, práve naopak.
„Všetkých vás preklínam!“ skríkla a začala niečo rozprávať v jazyku, ktorému nerozumieme. Vietor sa zdvihol a čakali sme, kedy nás pohltí, keď sa zrazu niečo zvrtlo. Ľad jej začal oblizovať nohy a postupne išiel vyššie a vyššie. Sledovali sme hrôzu v jej očiach, keď poslednýkrát vydýchla a zamrzla.
„Ona sa raz vráti.“ Ozvala sa bytosť s krídlami „No vtedy bude na svete duša takého čistého srdca, aké nemá nik. A tá duša nás zachráni.“ Odletel, ani sme sa nič nestihli spýtať.
Zrazu všetko zmizlo. Osameli sme v bielej pustatine. Nevedeli sme, čo ďalej, no pobrali sme sa, kam nás nohy ťahali. Do neprebádaného sveta. A všade, kde sme sa zastavili sme dávali dary, pomáhali ľuďom a rozprávali príbeh. A koniec príbehu sme vždy zavŕšili jednou vetou.
Dobro vždy víťazí nad zlom.